Oni sa držia za ruku a kráčajú spolu, šťastní. Pozerám sa na nich. Ten pocit. Bolí. Chladí. Nechcem ho. Prečo pocity prídu a nespýtajú sa, či ich chcem? Len tak prídu. Robia si so mnou čo chcú.Sneží. Sama kráčam ulicami. Celý deň sa niekam ponáhľam. Kráčam. Nie slnko, ale tento raz chladné vločky dopadajú na moju tvár. Ja si nevychutnávam ani kúsok z tohto momentu. Je mi zle. Každá vločka sa mi zabodne do tváre a páli. Čím rýchlejšie idem. Čím viac sa ich snažím zbaviť, tým viac mi ubližujú. Vločky. Sú ako moje pocity. Utekám pred nimi. Snažím sa ich zbaviť. Ale čím viac sa snažím tým viac mi ubližujú. Snívam. Cez deň snívam, po čom túžim. V noci ma moje reálne sny bez racionalizovania tak prekvapujú. A je mi ešte horšie. Sklamaná s pocitmi, že nikdy to už nebude tak ako bolo alebo ako ja chcem. Cítim sa sama. Som zúfala? Som nevďačná ? Ale svojím pocitom stále neviem zabrániť. Neviem sa ponoriť do víru života sama. Potrebujem ruku, ktorá tu bude pre mňa keď ten vír zosilnie. Bude ma pohlcovať. Ruka bude pevná. Pomôže mi bez toho aby som ju k sebe volala. Potrebujem aj druhú ruku. Bude plávať na pokojnej hladine jazera života keď vír stratí svoju silu. Len dve ruky. Úsmev. Pohladenie. Pohľad. Bude patriť len mne. Snívam. Vločky sú mäkšie. Roztápajú sa na mojej tvári.
9. mar 2012 o 06:26
Páči sa: 0x
Prečítané: 636x
Drž ma za ruku
Zase. Keď si myslíte, že už vám je dobre. Už sa vám nič nemôže stať. Príde to. Príde to tak samo od seba. Je to tak nepríjemné. Je to tak skľučujúce a vy sa cítite ako na začiatku. Prečo? Pýtam sa sama seba? Odpovedať na svoje otázku si teda neviem. Preto aby som zase niečo pochopila? Čo sa mám viac ešte z tohto poučiť?
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(1)